Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava

Komáre, ktoré sa teraz vyliahnu, pochádzajú z vajíčok, ktoré prežili zimu v obydliach ľudí, v pivniciach, na povalách, v jaskyniach a teraz si hľadajú vhodné prostredie na množenie. Tieto druhy komárov ale nie sú kalamitné. Existujú len v minoritnej populácii a z pohľadu systematického protikomárieho ťaženia nie sú pre nás zaujímavé.

Čo však je pre nás teraz zaujímavé? Všetko je pripravené a po dlhom chlade konečne prichádza oteplenie. Cítim lúče slnka na tvári, na končekoch prstov. Slnko. Príjemné teplo roztápa ľady, príroda sa prebúdza, pookrieva aj moje srdce a ja si nachádzam opäť svoje miesto v spoločnosti. Nie som len lovec. Až teraz nanovo zisťujem, kým som. Som otec. Som manžel. Som predsa pánko toho najzlatšieho retrievera, však áno, však áňo? Založil som Susedskú pomoc nákupov pre starších roztomilých seniorov a seniorky. Obraciam šampiňóny na grile. Tu a teraz. Ja. A šampiňóny. Tá vôňa. To syčanie. Skoro ako…ako…BTI!

Ocko, ocko, kam sa to zase tak pozeráš? Vytrhol ma zo zadumania tenký hlások mojej malej Džesiky. Kam? Nikam, netráp sa. Obraciam ďalšiu cuketu a pýtam sa sám seba – hľadel som do minulosti alebo do budúcnosti?

Komáre sa vo veľkom ešte neliahnu, ale môžu vznikať podmienky na liahnutie v plytkých mlákach. V prípade zrážok sa jamy plnia vodou a sú ideálnym liahniskom niektorých druhov nepriateľa. Preto sme v strehu, prebieha monitoring, môžu sa už vykonávať ojedinelé zásahy.

Čo vidíte? Spýtala sa ma. Mláku. A tu? Mláku. Nemôžem za to. Všetky machule, ktoré mi počas sedenia ukázala, vyzerali ako mláky. Ale nehľadal som v nich larvy. Boli to pre mňa len bezvýznamné mláky. Pretože som to už nechal. Šlus. Som vo výslužbe. Larvy už v mlákach, skrátka, nehľadám. A okrem toho už na prvý pohľad som videl, že v týchto mlákach žiadne larvy neboli. Zatiaľ.

Aj po ceste domov som videl mláku. Na chodníku. V tejto mláke pohyb bol. Bol v nej nepriateľ. Hneď som chmatol po žufanke. Ale naprázdno. Žufanka leží predsa už mesiace na povale, hlupák. Čo teraz? Musím myslieť rýchlo…Ujo, a mohol by som sa k vám pridať v tom skákaní v mláke? Na chvíľu som sa zastavil a otočil som sa na chlapčeka stojaceho na chodníku. Nie. Každý si musíme v živote nájsť vlastnú mláku, v ktorej sa vyrovnávame s traumami z minulosti, chlapče. A skákal som ďalej. Sám. S larvami nepriateľa.

Teplota by bola dostačujúca, no nedostatok zrážok brzdí nepriateľa. Komária kalamita nám momentálne nehrozí. Podmienky na liahnutie komárov však môžu byť priaznivé napríklad v dutinách stromov, v tzv. „dendrotelmách“. Vykonávame monitoring liahnisk a podľa potreby aj zásahy. Zhoršenie situácie môže nastať z dôvodu prípadného striedania zrážok a vysokých teplôt, kedy zásahy na základe monitoringu zintenzívňujeme. 

Ale nevolám preto. Chcel som len povedať, že dnes večer neprídem. Nejde to. Sedím tu, celý nahodený – dres, štucne, všetko, kopačky. Ale necítim sa dnes na to. Nemôžem vymazať z hlavy obraz skrytej hrozby. Nemôžem ani spať, budím sa na bzučanie. Bzučanie v mojej hlave. Ale niečo hlboko v stromoch ožíva. Hlúpe, viem. Viem to. Nehovor to Nadi, ale idem oprášiť žufanku. Nemala by z toho radosť. Pozdravuj celý tím. S úctou, ja. Teda, sorry, toto je odkaz, nie list…teda dopočutia, či ako sa to… a prajem veľa gólov. Do protihráčovej bránky, samozrejme.

Už niekoľko dní sa Bratislava topí v suchu a v horúčavách. To je nepriaznivá situácia pre nepriateľa. V týchto podmienkach nedokáže fungovať. Nenechajme sa však voviesť do omylu – ich nastražené vajíčka čakajú na dážď, na vodu, ktorá ich preberie k životu. Stačí, že zaprší a situácia sa v priebehu pár dní môže obrátiť proti nám. Sme preto v strehu. Navyše napriek všeobecnému suchu môžu na lesných územiach vznikať mikrolokálne podmienky na liahnutie niektorých druhov komárov v dendrotelmách. Vykonávame intenzívny monitoring liahnisk a podľa potreby vykonávame aj zásahy.

A zase trepem o fronte. Prečo? Som predsa na susedskej grilovačke. Prepáčte. Ospravedlňujem sa všetkým. Obrátim sa na Dana. Dano, povedz nejaký vtip, povedz vtip, Dano. Dano hovorí vtip. Ha ha ha. Smejem sa s možno prehnanou žoviálnosťou na Danovom vtipe, ktorý sa, ako obvykle, teší, na rozdiel od môjho koherentného rozprávania, veľkému úspechu. Smejem sa, ale myšlienkami som niekde inde. Pozerám sa na záhradný sud pod odkvapom. Sud po okraj naplnený vodou sa pozerá späť na mňa. Plný vody, plný vody…

O 19 sekúnd neskôr.

Neviem, ako som sa tam zrazu ocitol. Asi kráčaním. Ale vedel som, že robím správne, keď som s vypätím všetkých síl sud zdvihol a vodu som v spomalenom zábere vylieval na všetky strany. Susedia boli zdesení, nezazlievam im to, nerozumejú tomu, ani nemôžu…nič neľutujem. Možno som nemusel pri tom kričať. Ešte predtým, ako ma celého mokrého zrazil Dano k zemi, som videl, ako mi moja drahá Naďa súhlasne prikyvuje. Ona vie, ona napokon chápe… že tu nejde len o sud, ale o osud nášho šťastlivého leta!

Vo väčšej miere sa začínajú liahnuť niektoré druhy záplavových komárov. Monitoring zasiahnutých inundovaných území vykonávame vo zvýšenej miere a podľa výšky vodnej hladiny kontrolujeme a vykonávame pravidelné zásahy. Pri zaplavení časti územia pri riekach či stúpaní podzemnej vody sa vytvárajú liahniská v príbrežných depresiách.

Sám by som v tomto nečase upadol do depresie, ale dávam si pri monitoringu pozor – našľapujem v neznámom teréne s ostražitosťou gekóna a plíživosťou tigra. Mám späť svoje modžo. Som späť. V daždi, v blate, v inundovaných územiach moje zmysly ožívajú, moja krv pulzuje v novom rytme. V rytme bažín. Ako keby som ani nikdy neodišiel. Zakrádam sa územím nepriateľa, nevírim, nešpliecham, neplaším, som tu a o chvíľu som opäť inde. Ostávam pod radarom. Viktor Odhaľovač, tak ma volá nepriateľ. Rad za radom odhaľujem základne nepriateľa. Jedno liahnisko po druhom.
Zrazu mi stuhne krv v žilách. Bzučanie. Je to pasca. Počujem celý roj. Nieee… vyjde zo mňa s tichou hrôzou. Bzučanie. Nie! To nemôže byť…to nemôže byť pravda! Bzučanie. Zasahujeme predsa všade, kde je to potrebné. Ako mohol nepriateľ tak zosilnieť?! Bzučanie. Blížia sa. Bzučanie. Bzučanie. Bzučanie. Počujem, že sú v presile. Ukončím to so cťou. Nebudem utekať. Nie. Doštípte ma, beštie! Nedbám. Ja utekať nebudem! Rozprestrel som ruky a postavil som sa tomu, čo prichádza. ZA ŠŤASTLIVÉ LETOOOOO! Bzučanie. No nepocítil som ani štipnutie. Opatrne otváram oči a k môjmu prekvapeniu okolo mňa nebzučí nepriateľ, ale roj priateľských dronov, ktoré letia na zásah. Leťte, robotickí priatelia, leťte siať BTI!

Horúce denné teploty a tropické noci s prívalovými zrážkami vytvárajú ideálne podmienky pre kalamitné liahnutie nepriateľa. Po výdatných dažďoch sa na území Bratislavy vytvára tisíce malých a väčších vodných plôšok pod listami, v stromoch, ale aj kdekoľvek, kde sa môže zbierať voda – tu sa množia letné kalamitné druhy komárov. Vykonávame intenzívny monitoring po celom meste a v lesoch, zásahov je čoraz viac. Zasahuje pechota a kam sa pechota nedostane, zasahujú drony.

Prechádzam z izby do izby a plný elánu Nadi opisujem zásahy. Rozprávam jej o húfoch lovkýň a lovcov v teréne, o veselých ambušoch pechoty a o tom, ako drony s radosťou rozsýpajú BTI na základne nepriateľa. Ibaže niečo pri tom rozprávaní nesedí. Niečo tu nehrá. Niekde je chyba. Naďa tu chýba! Uvedomil som si celý zdesený. Naďa tu nie je. Nie je tu. A je to moja vina. Viem to. Uniesol ju nepriateľ, lebo som odhaľoval priveľa. Odhaľoval som priveľa základní. Zahľadel som sa rozorvaný do diaľky a prehovoril som k nepriateľovi. Nepriateľ, nech si kdekoľvek, neviem, čo chceš. Ak čakáš výkupné, môžem ti povedať, že peniaze nemám. Ale mám veľmi špecifické zručnosti. Zručnosti, ktoré som získal počas mojej veľmi dlhej kariéry lovca. Zručnosti, ktoré ma robia nočnou morou pre nepriateľov, ako si ty. Hovorím to veľmi chrapľavým hlasom. Musím sa napiť vody. A potom vyrážam za nepriateľom. Tak sa maj, oci, povedala mi Džesika na rozlúčku.

Zaplavené sú rozsiahle územia. Do hry tak vstupujú záplavové liahniská. Keďže je teplota pre liahnutie priaznivá pre vývoj nepriateľov, sme v maximálnej pohotovosti a nasadzujeme všetky dostupné protikomárie zbrane – pechota a drony sú v akcii bez ustania.

Ja som tiež neprestajne v akcii. Musím predsa zachrániť moju Naďu. Brodím sa územím nepriateľa, poznám tu už každý kút, každú jednu periodickú mláku, poznám aj tie sporadické. Stále sa pýtam, kde je moja Naďa? Popros o pomoc tajomného lovca, o ktorého hrdinských monitoringoch sa nesú chýry bažinami, hovoria mi všetci. O pomoc však neprosím, som predsa muž. Tak putujem ďalej – blato, trstina, zaplavená depresia a tak dokola. O tú pomoc predsa len poprosím. Tajomný lovec, prosím, pomôž mi zachrániť Naďu, ktorú ľstivý nepriateľ uniesol. Hm, hovorí tajomný lovec. To je všetko? Nemalo to byť “uhm”? Tajomný lovec neodpovedá, vychádza z tieňa a ja vidím, že tajomným lovcom je moja Naďa. Vždy som to bola ja, usmieva sa na mňa Naďa v plnej zbroji lovkyne komárov. Nikto ju neuniesol, to len ja som ostal unesený jej loveckými schopnosťami.

A tak hľadíme spoločne na západ slnka nad potenciálnymi liahniskami, na ktoré drony usilovne sypú BTI. Toto je šťastlivé leto!